S videohrami majú dnes osobnú a mnohí dokonca pravidelnú skúsenosť takmer všetci. Je priam neuveriteľné, ako viditeľne zmenili svoju podobu, ale aj zmysel a svoje celkové prevedenie od roku 1977, kedy sa na trhu objavilo prvé Atari 2600. Ale vedeli ste, že ten podnet a vlastne realizácia prvej videohry vznikla ešte o dosť skôr? Možno by Vás zaujímalo, ako sa zrodil plán k vytvoreniu vôbec prvej videohry.
Z primitívne pôsobiacich tvarov, obmedzených pixelov a farieb sa vykryštalizovalo to, čo pod pojmom videohry chápeme dnes. Grafické spracovanie a prostredie takmer totožné s realitou, detailné ozvučenie, napínavý a zaujímavý príbeh, dlhé hodiny levelov,… dnes je už možné rozdeľovať videohry a videohry. Na tie z minulého storočia a tie dnešné.
Zatiaľ čo tie z minulého storočia mali jednoznačný charakter videohier, teda pozornosť nevenujete bohvieakej grafike, ale iba svojim inštinktom a reflexom v neustálej arkádovej akcii, tie z dnešného storočia pôsobia skôr ako kvalitný film. A tu sa dostávam k podstate, ktorej chcem venovať tento článok.
Ak sa na moje zážitky s videohrami pozriem spätne, vždy som uprednostňoval a vždy ma dokázali zabaviť predovšetkým rýchle, závodné, bojové, športové hry, čiže neustála akcia, respektíve vždy ma na nich priťahovala tá arkádová podstata. Myslím si však, že hier s takýmto duchom je už stále menej a menej. Dospel som tak do štádia, kedy mi nerobilo a nerobí problém siahnuť skôr po retro arkádových hrách, ku ktorým si stiahnem emulátor aj napriek tomu, že môj počítač by zvládol hardvérovo náročnejšie a novšie hry.
Cítim a vidím, že novšie hry idú trochu iným smerom, ako som už naznačil vyššie, tým „filmovým“. Čiže pri počítači alebo hernej konzole trávime čoraz viac času, no nie pri samotnej akcii, ale preto, aby sme neustále sledovali dej, dialógy a samé „cutscenes“. Tá rýchla a neustála akcia sa až na pár výnimiek takmer vytráca, tieto hry už ani tak nepovažujem za zábavu, ako skôr za umelecké dielo, pri akom sa mi však nechce tráviť hodiny času.